Nestaci citat

Len sme tak ležali a rozprávali sa.Neviem koľko som mala presne rokov, myslím,že 12 alebo 13 jednoducho neviem.Už začínalo svitať a ja som sa cítila šťastná.Bol to taký zvláštny pocit. Vždy keď si chcem spomenúť na stav,kedy som cítila šťastie a pokoj, predstavím si tento rozhovor. Tuším,že z maminy vtedy vyprchávali posledné zvyšky alkoholu a jej rozprávanie bolo čisté a úprimné. Neviem či aj ona niekedy spomína tú noc,no ja na ňu nezabudnem.Bavili sme sa o všetkom a hľadeli sme spoza otvoreného okna na prichádzajúci deň. Nebo a jeho ružové odtiene mám stále pred očami.Tá chvíľa niesla v sebe nezameniteľnú atmosféru,kedy som ja a dúfam,že aj mamina zabudla na všetko okolo. Boli sme tam iba my, mesiac a niečo vo vzduchu, čo mi dovoľovalo sa úplne otvoriť. Nikdy predtým som sa s maminou tak nerozprávala a ani teraz si nespomínam na podobný rozhovor.Láska ,ktorú som vtedy cítila k mamine bola čistá. I keď iba o obyčajný rozhovor,ktorý absolvujete každý deň so svojimi rodičmi , priniesol a zanechal vo mne emóciu a zážitok. Ak by som mohla vrátiť alebo ešte raz prežiť nejaký moment zo svojho života, určite by to bola tá chvíľa. Milujem svoju maminu.Chcela by som napísať mamu ale niečo vo mne mi to nedovolí.Cítim,že už je čas všetko si vysvetliť a odpustiť. Pretože inak sa nikdy neprestanem trápiť a konflikty,ktoré máme medzi sebou mi nedovolia sa pohnúť. Môžem utiecť aj na kraj sveta ale tam to nezmizne. Možno je ešte niečo vo mne , čo som chcela a mala aj s otcom vysvetliť a vyrozprávať,no nejako som nato nemyslela a nemyslela som,že tak nečakane odíde. No toto už je za mnou a teraz je čas,aby som neomeškala príležitosť povedať, čo musím. Práve včera som pozerala prednášku s doktorom Bukovským o výžive.Spomenul,že ľudia jedia pretože si niečo kompenzujú.Tu sa už nebavíme o hlade , toto už s fyziologickou potrebou nemá spoločné nič. Toto je emočná potreba.A viem,že jedlom si kompenzujem všetko smútok,strach,nešťastie. Len takto ja už ďalej ísť nemôžem. Neviem či mi niekto rozumie. Viete koľkokrát som si napísala na papier ciele,ktoré mám splniť? Musíš schudnúť toľko a za taký čas. Budeš jesť to a vtedy. No vždy príde nejaká situácia,ktorá ma absolútne vyvedie z miery. Aj tak sú to len výhovorky,ktoré mi akurát tak sadnú a ja môžem jesť a jesť a jesť.Môžem schudnúť aj 30 kg,no ak to mám v sebe a vždy si to budem kompenzovať, nikdy to nebudem ja . Nikdy nebudem šťastná. Ja sa za to strašne hanbím,že jedlom riešim svoje problémy,no ja si neviem pomôcť a to som zistila pred nedávnom.Potrebujem sa vyrovnať ako sama so sebou, tak so všetkým,čo sa mi v živote stalo a zmieriť sa s ľuďmi,ktorí mi ublížili.Aj teraz jem tvarohový závin pričom je to premňa nezdravé,keďže to obsahuje veľa sacharidov a pred hodinou som mala cukor 26.5mmol/l. Pre tých,ktorí nevedia, norma je od 4-7 mmol/l.Takže keď jem vôbec nemyslím na následky. Proste to do seba hádžem a nekontrolujem sa a cukor je pre mňa vtedy nepodstatný.Viem,že to nie je normálne a ubližujem si. Ja si to uvedomím až keď mi nie je dobre a cítim,že cukor dosť presahuje normu. Myslela som si ,že to zvládnem sama ale vôbec. Na toto niesom dosť silná. Potrebujem externú pomoc.Potrebujem,aby mi niekto pomohol a usmernil ma. Nikdy som si nemyslela,že sa budem musieť hľadať psychológa,aby som sa mohla so sebou vyrovnať. Rozmýšľam , či sa za to hanbím......A odpoveď je nie. Veľmi mi pomáha,keď tu píšem. Konečne dávam postupne všetko von, čo ma trápi.Verím,že sa to zmení a už nebudem musieť písať , čo ma trápi ale naopak.Ďakujem :)