Nestaci citat

Môžem napísať ,že je to pol roka, čo som a nie som. V minulosti som si myslela, že som prešla naozaj vecami ,ktoré už stačili ako nejaká škola života či presnejšie povedané ako nežiť. No zaujímavé je, že život sa Vás nepýta, kedy sa Vám to hodí a vôbec, či sa Vám to hodí byť skúšaný deň čo deň. Dnes viem, že to neboli nešťastné situácie ale boli to moje bubliny, ktorými bolo treba prejsť, aby som bola ďalej. 15.6.2014 som sa cítila ako nový človek. Zmaturovala som na výbornú, schudla som. Jednoducho som sa cítila dokonalá vo svojej koži ( mysliac nato, že som tučná ). Ak sa vám to zdá paradoxné, rada vám to vysvetlím. Ak človek začne v jednom bode a dostane sa do cieľa, chce viac. Je to spôsobené pažravosťou ľudí . Dnes viem, že som bola krásna. Viete, že som chcela ešte schudnúť a to som bola ľahšia o 33 kg. Čím viac zo mňa ubúdalo, tým som sa cítila širšia. Prikláňam sa k názoru, že človek si začne vážiť veci až keď ich naozaj stratí. A bolo to tak s mojou postavou a mojím zdravím. Či by som urobila iné rozhodnutie ako vtedy? Rozhodne nie. Rady typu, myšlienky ťa stavajú hore alebo dole sú pravdivé. Vždy som sa pozerala na tieto pozitívne veci a myšlienky s negatívnym postojom. Zdalo sa mi to prehnané a zbytočné. Pripisovala som pozitívnu literatúru k slabým ľuďom a povahám s naštrbeným sebavedomím. Dnes si knihu o pozitívnom myslení a spôsobe života prečítam s radosťou, pretože viem, že ma to stavia hore a učí ma to byť šťastnejšou. Nie šťastnejšou v zmysle, prečítaj si knihu a budeš šťastný. Ide o uvedomenie si života a chápaniu existencie. Naozaj pochopíte, že je to jednoduché. Ale to si už prečítajte sami a posúďte. Posledných pár mesiacov som okúsila pocity šťastia , samoty, pokoja, utrpenia ,straty.... je to široká škála pocitov, ktoré mnou lomcovali. Ako som to zvládala? .... Premýšľanie nie je moc efektívne ak jeho obsahom sú zlé myšlienky, zlé spomienky a ľutovanie. Niekedy som si myslela, že vybuchnem od šťastia a radosti zo života. Pár hodín na to som stratila akúkoľvek chuť žiť a dýchať. Raz som to všetko hádzala na chorobu inokedy na priberanie alebo na prostredie. Najprimitívnejšie je, že nič za to nemohlo ... iba moje myšlienky mnou prúdili. Ja som im to dovolila. Hľadala som útechu vo výhovorkách a obvineniach. Myseľ, myšlienky ma stavajú a posúvajú, či už dopredu alebo späť. Často krát som bola tak na dne ,že mi bolo úplne jedno kde budem, či budem. Pamätám si, že pár dní po príchode z Holandska som ani nemala zmysel. Nechcelo sa mi ráno vstávať, dýchať, byť. Chcela som naozaj zomrieť. Nevedela som si predstaviť nasledujúci deň. Čím viac hnevu, smútku a zla tým viac jedla a kilogramov na váhe. A hádajte kam to viedlo..... ? Ešte viac hnevu...= ešte viac kilogramov. Mám 20 rokov silu leva a odhodlanie vstať a znova začať. Tento krát to je s pokorou a úctou k sebe samej a svojmu zdraviu. Viem, že to nebude ľahké a rýchle. Bude to proces premeny . Premeny môjho myslenia a naučiť sa mať rada samú seba. Mám 172 cm a vážim asi 77 kilogramov. Mám veľký zadok a pekné nohy. Moje široké boky sa spájajú s užším pásom a malé prsia sú dominantou . Môžem sa ale utešiť ,že vôbec nevyzerám na 77 kg. Vďačím za to športovaniu a svalom, ktoré mi pridávajú na váhe ( Vidíte ako sa obhajujem, aby som nevyzerala veľká?.....). Mám krásne kučeravé vlasy a modré oči, ktoré kontrastujú s veľkými perami. Som krásna a mladá. Čo zmeniť chcem a môžem , to zmením. Verím, že sa konečne začnem páčiť sama sebe a prestanem sa hanbiť vyzliecť pred svojím priateľom. Ľudia sa neustále zaoberajú tak zbytočnými vecami. Niekedy pri nakupovaní alebo prechádzaní po meste sa zastavím a začnem si ich všímať. Jedného po druhom. Výraz každého človeka možno prirovnať k mimóze. V očiach neprítomný výraz, pretože v hlave starosti typu: čo nakúpim na večeru ( to je ešte ten lepší prípad, keď rozmýšľa čo nakúpi a nie začo  ) alebo ako vysvetlí doma, že musí ísť do práce ( zase .. ak práca je a nechodíme na úrad každé 2-3 mesiace  ). Každý má svoje starosti. Či už veľké alebo malé. Prečo sú to vlastne starosti? Čo keď to starosti nie sú. Skúste sa niekedy pozrieť na oblohu zastaviť a uvedomiť si, či mobil, peňaženka, kabelka..... je naozaj to podstatné, čo potrebujeme? Keď odhodíme peňaženku, rozbijeme mobil ( no netreba ho hneď rozbiť ) alebo pustíme kabelku na zem, sme schopní dýchať? Sme schopní žiť? Sme schopní premýšľať ? V otázkach sú odpovede . ďakujem ...